Nicolas Barreau Ľúbostné listy z Montmartre

Tak ako začať... Na začiatku som počas čítania preplakala prvé strany, keďže smútok Juliena sa do mňa úplne dokonalo zahryzol a nechcel pustiť. To ako krásne autor sformuloval tieto myšlienky ma už samo o sebe položilo na zadok. No to aké krásne listy jej postupne písal, z toho som bola tiež dojatá.

Niekto by povedal, že listy boli naplnené tiež šialenstvom a to, že Julien istý čas veril, že mu listy posiela jeho mŕtva manželka je na psychiatriu. No podľa mňa listy neboli naplnené šialenstvom, boli naplnené nádejou. Keby ste prišli o milovanú osobu, nechceli by ste veriť, že sa jej nejakým spôsobom podarilo vrátiť? Nechceli by ste vo svete kde neexistuje nájsť aspoň nejakú nádej, radosť a lásku? Nie je istým spôsobom sama láska šialená?

Julien Azoulay bol veľmi zaujímavá postava a ja sama keby môžem, zašla by som s ním na kávu, a porozprávala sa s ním o jeho príbehu, a o tom aké pocity prežíval.

Jeho myšlienky boli nádherné ale zároveň aj... veľmi smutné.

Nebudeme sa tváriť, že som autorku jeho spätných darčekov neodhadla v momente ako dostal svoj prvý darček/odkaz: kamenné srdiečko. Nejdem vám tu vypisovať kto to bol, keďže sama túžobne verím, že si túto knihu na moje odporučenie sami prečítate. Pretože táto kniha... Naozaj za to stojí! Ak ste empatický čitateľ budete pri nej plakať od smútku, smiať sa a občas sa tiež blažene uškŕňať, kedže spisovateľ v úlohe hlavnej postavy nikdy nie je nudný!

Listy Helene boli súbory tých najkrajších myšlienok aké som za dlhú dobu čítala. Julien jej v nich totiž opísal to ako videl všedné situácie jeho očami ale aj očami toho akoby chcel aby ich videla Helene. Nie nebolo to klamstvo, boli to myšlienky a veci, ktoré by si podľa neho chcela všimnúť Helene.

Vedľajšie postavy boli tiež veľmi optimistické ale zároveň v sebe mali nádych reálnosti pri ktorých čitateľ dostal pocit, že pred jeho očami ožívajú.

5/5 Pretože tento román mal všetko čo som v ňom chcela a potrebovala, no zároveň niečo naviac.